Pre politický život je už desiatky rokov charakteristický boj medzi pravicovými a ľavicovými stranami. Kým pravicové spektrum (teda aspoň tá časť z neho, ktorá toto označenie používa nielen ako obchodnú značku ale aj ako filozofiu vládnutia), uprednostňuje vyššie nepriame dane pred priamymi, čím zdaňuje spotrebu na úkor tvorby zdrojov, ľavicové strany to robia presne naopak. Za vyššie dane sa ľavičiari snažia financovať širší verejný a štátny sektor. Kým pravicová cesta si v posledných rokoch získava veľkú podporu najmä v krajinách „novej Európy“, ľavica dlhodobo okupuje Škandináviu alebo Francúzsko. Diskutovať, ktorý smer je správny, by zabralo desiatky hodín, ale s najväčšou pravdepodobnosťou by ľavicovo orientovaní voliči, boli ešte viac presvedčení o svojej pravde silného štátneho zdravotníckeho alebo školského sektoru, kým „pravičiari“ by odchádzali s pocitom nespravodlivého rozdelenia ťarchy za štát, medzi vyššie príjmové skupiny progresívnym daňovým systémom, pred nižšou daňovou záťažou menej zarábajúcich.