História je matkou múdrosti a podľa historikov tu už všetko bolo. Koncom druhej svetovej vojny, sa prevažujúcim názorom stala teória Johna Maynarda Keynesa, ktorú uverejnil vo svojej biblii Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí. Podľa Keynesa, je najväčšou príčinou kríz, malá regulácia trhov a nízka angažovanosť štátu. Jeden z pilierov jeho teórie je tvrdenie, že čím je vyššia inflácia, tým je nižšia nezamestnanosť a naopak, boj s infláciou spôsobuje rast nezamestnanosti. Keynes však nepredpokladal stagfláciu (súčasný rast nezamestnanosti a inflácie), ktorá prišla do USA v roku 1970. V 70tych rokoch sa začal používať takzvaný „index biedy“, teda súčet miery nezamestanosti a inflácie. Podľa Keynesa by mal byť dlhodobo rovnaký. Index ale len napríklad v USA výrazne rástol niekoľko rokov za sebou, čo popiera teóriu Keynesa. Na riešenie krízy v roku 1974 v USA existovali dve možnosti. Prudký rast výdavkov štátu alebo pokles daní. Začiatkom roku 1975, George Meany, prezident odborov AFL – CIO v USA vyhlásil, že „... situácia naháňa hrôzu. Toto nie je obyčajná recesia, ktorá sa dá porovnať s predchádzajúcimi piatimi v období po druhej svetovej vojne. Amerika je ďaleko za bodom, keď sa situácia môže napraviť sama. Je nutný masívny zásah vlády.“ Meany presadzoval deficit 100 miliárd dolárov, ktorý by prerátaný na dnešné ceny predstavoval niekoľko biliónov (!!!) dolárov. Presný opak predstavoval prezident Gerald Ford, ktorý po konzultáciách so svojim tímom poradcov, presadil zľavu takmer 50% na daniach. Oživenie ekonomiky nastáva v druhom polroku 1975, dokonca koncom roku dosahuje rast HDP najvyššiu hodnotu za posledných 25 rokov. Preto si mohol dovoliť Ford koncom roku 1975 vyhlásiť v Chicagu, že „zbaví amerických podnikateľov okovov“ a zároveň „vzdiali federálnu vládu tak ďaleko od ich podnikania, životov a peňaženiek ako bude najviac môcť“. Chicago nebolo náhodným miestom prejavu, pretože bolo synonymom chicagskej školy na čele s Miltonom Freedmanom, ktorý bol protipólom Keynesa. Tento prejav ako aj riešenie krízy 1975, bol považovaný za definitívne víťazstvo Freedmana nad Keynesom, ktorý vládol od čias Kennedyho. Aj napriek tomu republikán Ford prehráva a prezidentom sa stáva demokrat Carter.
Aj keď Carter pokračoval s dereguláciami, žiadna systémová reforma neprichádza. Inflácia v USA sa začína opäť zvyšovať a len v roku 1978 stúpla z januárových 6,8% na decembrových 9%. Carter navrhuje sedem hospodárskych programov (viď Ficových takmer 30 bodov riešenia krízy). Ani jeden neuspel. Podľa Alana Greenspana, neskoršieho šéfa americkej rezervnej banky FED, bol najväčší problém v pocite Cartera, že „...musí byť pre všetkých ľudí. Carter navrhol nový sociálny program, zároveň sa snažil znížiť schodok aj nezamestnanosť a zbrzdiť infláciu. Boli to rozsiahle nekompatibilné ciele.“ Výsledkom je ďalšia stagnácia ekonomiky a neskoršie víťaztvo Reagana a jeho politiky škrtania daní a oslabovania štátu. Po 8 rokoch vlády Reagana nasledoval bezprecedentný rast v dejinách USA.
Keď v roku 1973, preberá pučom v Chile moc Pinochet, krajina stojí na pokraji bankrotu. A situácia sa ďalej vyhrocuje, keď v roku 1974 dosahuje inflácia 369%!!! Dochádza k všeobecnej cenovej liberalizácii, ministrom financií sa stáva viceguvernér Cauas, veľký prívrženec chicagskej školy. Väčšina establishmentu Chile je proti chicagskej škole a skôr zastáva teóriu Keynesa. Ale rozhoduje generál Pinochet, ktorý po osobnom stretnutí s Miltonom Friedmanom, direktívne presadzuje koncept chicagskej školy. Znižujú sa verejné výdavky o 15 až 25% (ale veď Fico tvrdí, že v časoch kríz ich treba naopak zvyšovať), 30% štátnych zamestnancov končí na ulici. Začína sa masívna privatizácia. Pinera, ktorý do Chile prichádza ako zástupca chicagskej školy, ako v prvej krajine sveta, zavádza systém DSSiek. Výsledom je pokles inflácie pod 10%, HDP začína rásť o počiatočných 3,5%. Pinochet si myslí, že nič sa už nemôže stať a presúva Piňeru z rezortu ministra sociálnych vecí na ministra ťažobného priemyslu. Zvyšok predstaviteľov chicagskej školy rozpráši. Piňera v roku 1980 sklamane odchádza, pretože reforma nebola dotiahnutá do konca. Chilský pesos zostáva direktívne zafixovaný na americký dolár v pomere 1 ku 39.
Zrazu sa dolár začína zhodnocovať a tým sa zhodnocuje aj naviazaný pesos. Chilská ekonomika sa stáva menej konkurencieschopnou. A väčšie problémy ešte len prijdu. Väčšina úverov je vedená v dolároch a pre podnikateľov je stále ťažšie a ťažšie splácať svoje záväzky. Podnikatelia začínajú krachovať a krachovať začínajú aj chilské banky. Veľké zahraničné banky sa začínajú vyhrážať ekonomickou blokáciou Chile ak štát nepreberie záväzky za súkromné banky. Štát rezignuje a preberá na seba obrovské zadĺženie (ktoré do dnes Chile musí splácať). Na Pinochetovu hlavu ako aj predstaviteľov chicagskej školy, sa znáša obrovská kritika. Všeobecne uznanou teóriou sa opäť stáva Keynes a na Friedmana, by si nikto nevsadil ani dolár. Pinochet však druhý krát pevnou rukou proti všetkým presadzuje chicagsku školu. S jediným cieľom – dokončiť reformu. Liberalizuje sa výmenný kurz a jeho zreálnenie prináša okamžitú devalváciu meny. Do nútenej správy sa namiesto ochrany dostávajú najväčšie banky krajiny – Banco de Chile, Banco de Santiago, Conception, International, BUF a BHC. V krajine krachuje 800 podnikov. A na záver menuje v roku 1985 za ministra financií Hernana Buchiho, veľkého zástancu Pineru a Friedmana. „Nech sa všetko trochu zmení ale všetko zostane pri starom. Tie roky prestávky – to bolo iba taktické manévrovanie,“ hovorí neskôr Pinochet na margo prestávky reformného procesu. Nasleduje druhý ekonomický zázrak Chile. V rokoch 1986 až 1990 sa zdvojnásobuje počet podnikov v Chile. Namiesto deficitu štátneho rozpočtu, je rozpočet prebytkový, hodnota exportu každý rok rastie o 3 až 16%, HDP sa každoročne zvyšuje o 3 až 5%.
Každá kríza je individuálna a vyžaduje aj individuálne riešenia. Kríza 2007 je odlišná od krízy 1975 v USA alebo 1980 v Chile. Aj napriek tomu, ak Fico hľadá niekoho, kto pochybuje o správnosti jeho postupu, môže sa spýtať napríklad na Kolumbijskej alebo Chicagskej univerzite alebo v Santiagu de Chile. Pretože ako v USA v roku 1975 alebo 2007, tak aj v Chile v 1975 či 1980, bola hlavnou príčinou veľká angažovanosť štátu tam, kde nemal čo hľadať. Riešiť krízu tým, čo ju vyvolalo a navyše to vyhlasovať za jediné správne, môže asi naozaj iba Robert Fico.